Myslím, že nie som ten typ, ktorý zbytočne plytvá slovami a dokonca ako správny egoista tvrdím, že sa nezvyknem ani priveľmi opakovať a občas sa mi do môjho slovného prejavu dostane aj niečo zaujímavé. Vo vzťahu k vyjadrovaniu však trpím zreteľnou chybou, ktorá sa prejavuje nutkavou potrebou povedať svoj názor vždy a všade a to aj vo chvíľach keď som si istý, že je to zbytočné, ba priam vzhľadom na možné dôsledky až kontraproduktívne.
Občas sa mi síce podarí nereagovať na veci, ktoré sa priečia môjmu presvedčeniu či vedomostiam ale bohužiaľ častejšie sa stáva, že sa pustím do diskusie. Tá v niektorých prípadoch dopadne dobre, prebieha civilizovanou formou, neurážame sa navzájom a na jej konci sa možno síce stále nestotožňujeme s názormi toho druhého, ale stým sa už nejako dokážeme zmieriť, v skratke občas diskusia svoj účel splní. Často sa však stáva, že sa druhá strana cíti nadradená (napr. niektorí pedagógovia) a keď jej začnú dochádzať slová (občas bez tohto medzistupňa ) začne sa riadiť heslom „ keď nemáš argumenty stále môžeš použiť silu“ samozrejme nie tú fyzickú, ale tú slovnú. Dialóg sa začne rýchlo vyostrovať a namiesto odpovediam k veci sa človek dočká len urážok a prudkej snahy previesť tému inam. Klasická reakcia niektorých ľudí, ktorí sa už evidentne necítia mladí je hlasné sťažovanie sa na to aká je mladá generácia nevychovaná a drzá, ako by sa to v ich časoch stať nemohlo a nakoniec zväčša prichádza krásna logická konštrukcia o tom, že to všetko spôsobuje táto moderná hudba a televízia. Mňa ako človeka ktorý má v mptrojke pestrý výber hudby začínajúci niekde pri Bachovi a končiaci takým Debussim sa výrok takéhoto charakteru zvyčajne dotkne o to viac, že televízor prakticky tiež nepozerám (mám počítač načo? ). Väčšinou už nahnevaný danej osobe vysvetlím že ak by platila zásada „čím modernejšia hudba tým horší vplyv na osobnosť“ tak je s najväčšou pravdepodobnosťou minimálne o sto rokov skazenejšia. Potom sa dialóg zväčša vyvíja už veľmi dynamicky každý hovorí to svoje možno padnú nejaké tie ostré slová a končí tom zväčša tým, že sa v hneve rozídeme a mňa si zapamätá ako toho neprispôsobivého žiaka alebo protivného životom neskúseného adolescenta čo si myslí, že každý má právo pýtať sa základnú filozofickú otázku „prečo?“